A čo bolo ďalej?

23. května 2020 v 6:34 | Nikky |  Vystrašená prvotehuľka
Ahojte :-)

V poslednom článku som písala o mojej prvej jazde v sanitke. Možno ste niektorí zvedaví (a možno aj nie), čo sa dialo ďalej...a ako sa spieva v úvodnej piesni k Bambuľke ...a čo bolo ďalej? A čo bolo ďalej? To vám rozpovieme hneď:

Ale ako by môj predošlý partner povedal, už som zase Fidelína, späť k téme:
Pani v žltom plášti ma teda vsunula do dverí 10/A, čo je Oddelenie II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky FKUK (lekárskej fakulty Univerzity Komenského) a UNB(Univerzitná nemocnica Bratislava).

Ale už ozaj späť k mojej skúsenosti. Ešte malá vsuvka, všetko popíšem tak, ako si to pamätám ja. Nehodnotím vôbec, či sa ku mne správali štandardne, pretože to netuším, ako sú nastavené štandardy. Proste je to moja skúsenosť. Nechcem, aby to vyznelo ako nejaká sťažnosť alebo niečo. Proste moje subjektívne pocity a prosím, berte ohľad na to, že som mala jeden z najväčších strachov v živote.
Takže ocitla sa za dverami 10/A a už od dverí som videla pult sestričiek, ktoré na mňa vyjavene pozerali (nedivím sa, v horúcom letnom dni, baba v teplákoch a tričku s dlhým rukávom v teniskách v ruke držiac iba tehotenskú knižku a peňaženku). Pozdravím sa (áno, aj napriek stresu som stále ešte slušne vychovaný človek). Predstavím sa a poviem, že ma priviezla sanitka. Na to otázka: Kde mám tým pádom sanitára? Vysvetľujem, že ostal dole na urgente a že kto ma sem poslal. Vravím taká pani ma zavolala, že mám ísť do 10/A, hneď kontra otázka: Kde je tá pani? ...No, ona ma len vsunula do týchto dverí, že tu už budete vedieť...EE, nevedeli...Tak s čím som prišla? Zvýšené hodnoty tlaku, ktoré neklesali oproti tlaku, ktorý si zvyčajne (rozumej celé doterajšie tehu) meriam, nulové pohyby bábätka....Proste, keby som mala správu zo sanitky, šlo by to lepšie, ale nemala som. Tak teda aký bol ten tlak (v strese som si ledva vedela spomenúť), menšia porada sestričiek. Tá najnepríjemnejšia (tá, čo mala najviac otázok) sa rozhodla, že ma vezme "na pásy". Priznám sa, že neviem presne ako sa to vyšetrenie volá, ale proste vám dajú na brucho dva monitory a skúmajú, či je bábo OK. To už som raz po príchode na pohotovosť zažila, takže som vedela, do čoho idem. Chcela som sem pridať link, ale blog.cz sa mi vyhráža, že ak to nezmažem, môžem byť zablokovaná. Nie, po tom ozaj netúžim, lebo môj prvý blog mi takto zablokovali a odblokovali minulý rok a od vtedy nefunguje správne. O tento by som prišla len veľmi veľmi nerada.

Takže ma odviedla, položila na posteľ, zapojil pásy a prikázala mi 15-20 minút ležať. Skoro ma porazilo, keďže mi bolo treba dosť cikať a bála som sa, že toľko tam ležať nevydržím. Predsa len od môjho telefonátu na 155 už prešli približne 2 hodiny, čo je pre moje tehu hraničný čas návštevy toalety.
Potom ma tam nechala, v polotme (čo mi nevadilo), samú (čo mi trošku aj vadilo, trochu som potrebovala niečo ako: nemusíte sa báť, srdiečko dieťatku bije pravidelne, ako môžte počuť). Áno, srdiečko bilo, lenže občas ten prístroj urobil aj nejaké iné zvuky a šelest, čo ma dosť desilo. Po nejakom čase (ktorý mi prišiel ako nekonečno), prišla tá sestrička a povedala, že ešte pár minút a že ma potom vyšetrí doktor. O chvíľu bola naspäť, odpojila pásy a dala mi utierky na utretie gélu. Tradične som ho mala aj "za ušami", takže tie dve papierové utierky boli nič. Prešla som si do prednej miestnosti, kde ma už čakal doktor. Klasika, od pol pása dole, najprv UTZ cez bruško, prietoky OK, pohyby OK (vážne, stále ich necítim pán doktor), všetko OK. Potom sa zrejme dostal k lekárskej správe, ktorú urobila pani doktorka, keď som bola na pohotovosti v tehu druhýkrát (tento zážitok vám dúfam tiež opíšem v najbližších dňoch), lebo sa ma pýtal na tie veci, ktoré boli v tej správe napísané. Záver: Tým, že sa liečim na VTK, moje hraničné hodnoty sú 155/95. Pokiaľ by nastalo krvácanie, odtok plodovej vody, zmeny pohybov plodu, alebo nameranie hraničných hodnôt TK, opäť sa mám ohlásiť cestou centrálneho príjmu. Ešte vám na centrálnom príjme zoberú krv a urobia rozbor.
Vypísaná správa 2x. Jedna pre mňa, druhá dole na centrálny príjem. OK.
Výťahom sa teda presúvam opäť dole na prízemie. Klopem na vyšetrovňu č. 2, v čakárni nikto nie je (to je na centrálnom príjme/pohotovosti/urgente celkom neprirodzený stav), otvorí sestrička, ktorú som v ten deň už videla. Pozrie do správy, volá ma dnu, usádza ma, ďalej v miestnosti je veľmi veľa ľudí na posteliach v rôznych stavoch. Hlavne jedna "letitá" (milujem tento český výraz, keďže mi nič také pekné nemáme, iba obyčajné stará) babička očividne netuší o svete. Doktorka/druhá sestrička sa ma ešte niečo pýta, kým tá prvá sestrička berie z vrecka tej pani vzorku moču. Babička je očividne nacievkovaná, trochu to sestrička urobí neopatrne a pani kúsoček moču vyleje na nohu, ani si to nevšimne. Viem, majú toho veľa. Nehodnotím. Len si to vybavujem. Skúmavku odkladá do takej malej misky, berie mi krv, mám si to prichytiť. Nejde mi to veľmi, keďže v ľavej ruke mám zavedenú kanilu, ešte v nej držím peňaženku, tehu knižku a už aj správu od doktora. Je mi jasné, že budem mať modrinu. Čo už. Kde mi doktor povedal, že mám počkať na výsledky? Nepovedal...No, ale tu nemôžte, tu môžu byť pacienti s kovidom. Choďte niekde do bufetu alebo tak, približne o hodinu, hodinu a pol budú výsledky, potom sa zastavte. Ok...
Vyjdem von pred urgent a volám domov. Viem, že partner je strachom bez seba a určite už vyfajčil všetky cigarety, ktoré doma našiel. Áno, áno, som OK, áno, aj malý je OK, čo výsledky za hodinu a pol? To čo tam robia (môj Jarík, presne v tej jeho podobe ochraňovateľa rodiny, ktorú na ňom tak milujem). Má prísť po mňa? Áno, áno, prosím! A pustia ma tam. Pustia, sprievod pustia (kým mi brali krv, v čakárni sa ocitli 2 letité známe, ktorým priviezli manželov z Kramárov do Ružinova).
Nemám ani peniaze na autobus, tobôž nie kartičku, ale mám aspoň bankomatovú kartu. V blízkosti nemocnice je aj menšie nákupné centrum, pri ktorom mi roky bývala najlepšia kamarátka, kým sa nevybrala žiť do Holandska. Tam je určite bankomat mojej banky. Okrem toho som smädná a hladná a je tam aj Pompo, očividne mi je lepšie, lebo zberateľka Barbie sa vo mne nezaprie. Idem ako omámená, som na teplotu vonku naobliekaná a v rúšku sa mi nedýcha dobre. Trvá dosť dlho, kým sa k nákupnému centru dostavím. Na rohu je bankomat mojej banky, vyberám si peniaze. Chcem vôjsť bočným vchodom, najbližšie k hračkárstvu, ejeje, zatvorené, mám použiť hlavný vchod, OK. Hračkárstvo zatvorené, tak nič, aspoň potraviny. Hneď pri vchode obligátna dezinfekcia rúk a mikroténové rukavice. Za vchodom zbadám melón. Aj malé kúsky. Jeden vezmem, aj keď mi je jasné, že teraz ho nemám ako zjesť. Beriem nejakú bagetu a pol litrovú kofolu (chýba mi cukor). Na pokladni uchmatnem ešte Bounty. Áno, áno, zdravá vyvážená strava ako z časopisu FitIn alebo podobne. Na lavičke v nákupáku zožeriem bagetu. Nie, nezjem, zožeriem. Raňajky boli v minulom tisícročí. Bounty si už trochu aj vychutnávam. Pozerám na hodinky. Wau. Pomaly ale isto sa treba navrátiť aj do nemocnice.
Je obed, slnko najvyššie a cesta naspäť mi príde ešte náročnejšia ako cesta do nákupného strediska. Na registrácii si hneď všimnú kanilu v mojej ruke, tak vysvetľujem, že som si idem po výsledky z krvi na centrálny príjem. Nahlásim meno, slečna si ma vyhľadá v tablete, bez problému ma púšťa ďalej. V čakárni/chodbe centráleho príjmu sa stále rozprávajú tie dve postaršie dámy. Jemne klopem na dvere č. 2. Nič. Sadám si. Idem na toaletu. Opäť zaklopem na dvere č. 2. Jedna z dám ma upozorní, že musím klopať silnejšie. Kašlem na to. Však, keď budú mať výsledky, snáď ma ohlásia. Neprešla ešte ani celá hodina. Chvíľu tam sedím, počúvam rozhovor tých dvoch dám, ako je to v Ružinove na urgente hrozné, ako jednu z nich naposledy nechali čakať 3 hodiny, kým ju hospitalizovali a tak...ťukám do mobilu, ale nikto nie je on-line, s kým sa dalo písať (klasika, ale keď som bývala v práci, pípali správy neustále, že? :-D).
O chvíľu sa rozletia dvere, tuším 4, pani S? Dvíham sa, dostávam výsledky, výsledky musí zhodnotiť doktor, choďte opäť hore a potom príďte ešte sem, jeden dokument mi musíte vrátiť. OK. Ten dokument, ktorý musím vrátiť je vlastne kópia správy zo sanitky, pretože ten druhý som dostala dvojmo a to sú výsledky z krvi.
Takže opäť výťah, opäť 10/A. Pán doktor, je tu tá pani s tým tlakom. Ok, nech počká. Sadám si a očami hľadám WC. Nájdem iba pre personál. Nevadí, dole je. Zatiaľ na rýchlo fotím správu zo záchranky. Je to kópia a ťažko ju čítať (na fotkách asi neuvidíte už vôbec nič), ale na rýchlo ju fotím. Akosi tuším, že ju už neuvidím.

Prichádza doktor, berie si odo mňa správy a o chvíľu sa vracia, s tým, že je to OK a že jednu kópiu s vyjadrením mám dať dole. Pýtam sa, či mi tam vyberú kanilu. Áno, áno...hurá, už som sa bála, že mi ju nikto nevyberie.
Btw: v správe som sa dočítala, že prvý nameraný tlak v sanitke bol 170/100 a že mi do tej kanily pichli fyziologický roztok a magnézium.

Záznam.



Opäť dole výťahom. Klopem na dvere č. 2, kým sa otvoria, stihne mi prísť zvonku povedať pani, že ma tam čaká partner. Vybieham von, beriem si od neho minerálku a vravím, že nech ma počká. Vraciam sa, opäť klopem na dvere č. 2, otvoria sa, podávam správu sestričke, ktorá mi brala krv. Prefocuje si správu, hoci ja mám kópiu aj pre nich. Nevadí, vracia mi správu s vyhodnotením krvi od doktora, správu zo sanitky mi berie.
Poprosí ma, aby som si odlepila hadičky kanily. Čo ja? Prečo ja? Nevadí, odliepam. Na šťastie to nie je ten leukoplast, ktorý depiluje. Sestrička mi vyberá kanilu. Môžem ísť? Áno, môžte ísť. Keby čokoľvek, zastavte sa (nie, ďakujem, už radšej nie). Vychádzam von. Sú skoro 4 hodiny popoludní.
Jaríka nevidím, tak mu volám, čo už ma pustili, je pri policajnom aute. Áno, už ho vidím. Zavolá taxík. Nie, nie, som OK, pôjdeme busom. (taxík k nám do SC stojí okolo 25-35 euro). Je mi horúco, som celá spotená. Jarík má na sebe svetrík, donútim ho vyzliecť si ho, však vonku je čisté leto. Nechcem niečo z benzínky, nie, nechcem nič, bola som v obchode. Cestou na zastávku (je to cca 15 minút peši) dopijem kofolu a aj väčšinu minerálky. Pred nosom nám utečie autobus do Senca. Nevadí. Je akurát taký čas, že o chvíľu pôjde ďalší. Pozerám do cp.sk, áno, ani nie o 10 minút pôjde ďalší spoj, dokonca priamy, po diaľnici. Paráda.
Je niečo po piatej a ja sa konečne doma sprchujem. Nie je nič krajšie. Malý opäť kope. Som najšťastnejšia a najunavenejšia žena na svete.

Tento náramok mi dali, ale už ani netuším kto a kedy. Len som ho mala.

Už miznúca pamiatka na odber krvi. Pichnutá bola dobre, akurát nemala byť ako pridržaná.
 

Prvýkrát sanitkou

21. května 2020 v 11:11 | Nikky |  Životné skúsenosti
Ahojte priatelia Usmívající se Chcela som pôvodne pokračovať v seriály o tehu poradniach, ale votrel sa mi do toho mimoriadny zážitok. Len nedávno som sa objavila blog dvoch dvojičiek, z ktorých jedna študuje za záchranárku a opisovala v článku svoj prvý deň na praxi v sanitke. Vteddy som si ešte hovorila. Fúha, ja som ešte nikdy sanitkou nešla. Asi pred 10 rokmi sa mi nezhubný nádor pri chrbtici prejavoval bolesťami podobnými ako keď vás sekne v krížoch. Vstať z postele, obrátiť sa alebo ohnúť sa, bol obrovský problém, záchvaty ma zvyčajne chytili v noci (ako inak) a môj vtedajší partner mi často ponúkal možnosť zavolať záchranku, ale ja som sa tejto možnosti vždy bránila zubami nechtami a predstavovala som si, ako niekde čaká na sanitku človek na pokraji života, kým tá záchranka pomáha mne, ktorá tú pomoc až tak nepotrebujem.
Neviem, či od vtedy alebo už aj predtým som mala, ale každopádne mám v sebe dosť hlboko zakorenené, že záchranka sa nevolá, pokiaľ človek neumiera. Pekná blbosť! To aby ste vedeli, prečo som mala strašné zábrany volať na 155.

V pondelok, 18. 05. som sa klasicky zobudila asi o ôsmej, naraňajkovala som sa a išla som čosi pozerať alebo niečo. Okolo pol desiatej mi došlo, že som nevzala liek na tlak. Momentálne beriem Dopegyt (1-0-1) a k nemu som si pridala na radu moje obvodnej gynekologičky Magnerot (2-0-2). Cca po pol hodine si zvyčajne odmeriam tlak, takže mohlo byť cca desať hodín dopoludnia, keď som si odmerala tlak. 145/88. Ejha, nejaký vysoký (moje zvyčajné merania sú max. do 130/80, ale zvyčajne je to cca 118/78). Dosť som sa preľakla, lebo gynekologička mi hovorila, že zvýšený tlak môže znamenať, že s bábätkom nie je niečo v poriadku. Tiež u nás bola nedávno mamina a hovorila mi, že manželka jej najlepšieho kamaráta, ktorá mala zhodou okolností termín pôrodu len 5 dní predo mnou, má zvýšený krvný tlak, ale že ju nehospitalizovali. Trochu som sa čudovala, ale v stredu mi už mamina volala, že mailnká sa narodila cisárskym rezom, že je hrozne malinká (1,9kg), že sa sa pani zrejme upchala žila a malinká nedostávala dostatok výživy. Omg.
No nič, chvíľa pokoja, pokus o zahnanie zlých myšlienok a opakované nameranie tlaku 143/88. No, to sa nám to teda veľmi neznížilo. Ticho, teplo, kľud! Kľud, osobnosti! (Richard Muller - Kľud osobnosti)....
Ale ako má byť človek pokojný, keď si nameria zvýšený krvný tlak a od rána žiadny pohyb bábätka vo vašom tele??? (ako ja tie pohyby celkovo vnímam malinko. Jednak bábo nemá až tak veľa priestoru, jednak placenta na prednej strane tlmí pohyby), ale že by za pár hodín absolútne nič, do toho trup nad pupkom celé 2 hodiny od prebudenia tvrdý ako kameň??? O svojich obavách som písala kamarátke a partner ma nahnal ľahnúť si do postele a byť pokojná a zmerať si tlak neskôr.
Ok ok, som pokojná, som pokojná....O 11tej, tlak mierne klesok asi na cca 135/85. Fakt si nepamätám, hodnoty som si nezapísala. Bruško stále tvrdé ako kameň. Pane Bože...Kamarátka mi píše, či môžem niekomu zavolať....hm, obvodná gynekologička dvíha telefón len v presne určených hodinách a to teraz nie sú ani z diaľky, obvodná lekárka je dnes poobede, takže tam tiež nič...Našla som na internete pomocnú linku Dôvery...s ťažkým srdcom, strachom, volám....žiaľ, je to linka iba pre poistencov Dôvery...nevadí, pokoj, kľud...partner odišiel ešte niečo porobiť dole do pivnice...prvýkrát v živote vytáčam 155 (2x som už volala policajtov, o tom možno niekedy inokedy)...Dvíha ženský hlas (meno som si fakt nezapamätala), panikárim, čo mám povedať...pokoj!Veronika!...takže, dobrý...bla bla bla...ja som tá a tá a volám....Na šťastie pani operátorka bola ako anjel. Správnymi otázkami rýchlo zistila, čo a ako. Podľa symptómov zhodnotila, že by sa na mňa mal rozhodne pozrieť lekár, keďže som vo vysokom štádiu tehotnosti a že ku mne vysiela záchranárov. Čo??? Záchranárov??? No ok, ona vie. Ona je zo 155. Mám si zbaliť aj tašku? Nie, tašku zatiaľ netreba. Prípadne mi ju donesie partner neskôr. Ok, nestresovať, ľahnúť, nebaliť sa, neumývať, nič. Len čakať na záchranku. Ok, Ok...Ešte v prebiehajúcom hovore prišiel partner.
Urobil rýchle upratovanie a ja som si natiahla aspoň tepláky a tričko. (viem, viem, zase vsuvka...ale ja mám taký zvyk pobehovať doma v nočnej košeli, blbý zvyk, ale čo už. Tiež som si myslela, že so záchranármi príde lekár a pozrú ma možno doma, zhonodtia, že je všetko OK, preto tie tepláky).
Dobre, ležím na posteli a snažím sa upokojiť. Dýchaj, Nika, dýchaj!
Partner ide ešte čosi odniesť na rýchlo dole, otvorí dvere a hovorí mi, už sú tu! Čo??? Už??? Kde mám veci??? Čo, mám ísť s nimi, že ma berú??? Kam??? Do nemocnice??? Ok ok, rýchlo, partner doluje z kabelky môj preukaz poistenca a tehotenskú knižku.
Záchranári ma odprevádzajú do sanitky. Mám si sadnúť, tam, tam...OK...Merajú mi tlak a vypisujú správu. Nasadzujú kanilu, podaj mi prosím 100vku? Čo je to stovka...Na sáčku vidím NaCl (chlorid sodný - soľ? Zaujímavé...) Asi nejaký fyziologický roztok.
Vodič sa presúva do kabíny, druhý záchranár sa pýta, či má ostať so mnou, poprosím ho o to. Vysvetľujem, že som ešte nikdy v záchranke nešla. Pripúta mi pod bruškom bezpečnostný pás. Vychádzame z našej ulice, cez kruhový objazd pri Bille na výjazd na diaľnicu, po diaľnici do Bratislavy. Cestou sa záchranára pána Attilu J. vypytujem na prácu, odkiaľ vychádzali (Pezinok...wau, tam je stanovisko, áno, wau, myslela som si, že z BA), kde budete rodiť? V Ružinove! No paráda, tam ideme. Jasné, spádovka pre Senec. Chápem. Zídeme za Avionom z diaľnice. Známe ružinovské cesty a ulice, pri zmrzline Attila hovorí Tomovi (vodičovi), či skočia na zmrzku, súcitne by som im ju aj kúpila ... no nič, na zmrzlinu možno bude časom potom, teraz popri policajtoch do nemocnice....Zastavujeme, Attila vybieha k registrácii, prichádza pani v obleku, vypisuje pár otázok, nie, stále doma, nie, s nikým, kto by mal potvrdený Covid-19. Nič také....OK, Tom posunie sanitku pred vchod na urgent...tak pani, môžete vystupovať. Attila mi natŕča ruku ako nejakej kráľovnej. Dobre, vystúpiť hádam zvládnem. ĎAKUJEM. ĎAKUJEM.
Zaklope na dvere vyšetrovne 2, otvorí taký milý malý tučnejší sympatický pán doktor, očividne sa poznajú, vítajú, Attila vchádza dnu, ja ostávam zatiaľ von.
V tom z druhej strany volá ďalšia pani v žltom oblekovom plášti (alebo je to tá istá, čo ma registrovala?) pani S....dvíham sa, musíte ísť na 10A, vojde tiež do vyšetrovne a chce od záchranára, aby ma zobral hore (ale však to zvládnem aj sama), odmieta, že už majú ďalší výjazd (takže zo zmrzliny nič na teraz nebude, je mi ich ľúto, vraj ešte ani neraňajkovali a to už máme poludnie).
Ok, tak ide so mnou pani, vyvezieme sa výťahom, zazvoní na dvere 10/A.....tam sa začína ďalší príbeh, ale ten už nie je o sanitke, takže na dnes bude stačiť toto.
Stihla som aj jednu foto. Snáď sa nič hrozné nestalo.

Nemocnica

15. května 2020 v 7:17 | Nika |  Básničky
Čakáreň plná ľudí,
chorí trpezlivo sedia,
občas sa rozprávajú,
no zväčša sa iba nudia.

V noci v bolesti nevnímam svet,
silne ma objímaš, dodávaš sily.
Premýšľam, čo by som robila,
čo by som robila v tejto chvíli.

Doktor, pomôž nám!
Som aj ja chorá či nemocná?
Občas sa cítim mizerne,
občas úplne bezmocná.
 


Gabina Weissová - Diagnóza F50

13. května 2020 v 11:04 | Nikky |  Prečítané knihy
Ahojte priatelia Usmívající se Túto knižku už mám dlho. Prvýkrát som ju čítala už asi ani nepamätám kedy a priznám sa, že si ani nepamätám, čo ma oslovilo k jej kúpe.
Koncom februára som bola u maminy a zrak mi padol na túto knižočku a opäť som ju zobrala do rúk, teraz som však vedela, že chcem vedieť, čo v nej je kvôli tomu, že som sa s kamarátila s dievčinou, ktorá trpí PPP, ale späť k dielu.

Knižočka je autobiografickým vyzobrazením anorexie, ktorá sa premenila do bulímie a následnej liečby mladej dievčiny. Postupne sledujeme jej ambulantnú, ale aj hospitalizačnú liečbu, stretnutie budúceho manžela a a aj jej život ako abstinujúcej bulimičky.
Myslím, že miestami až nepríjemne ukázané skutočnosti možno naozaj preberú niekoho blízkeko, kto má PPP.




Na záver knihy je pár autorkiných básní, jednu som vybrala

Kráčam

12. května 2020 v 16:11 | Nika |  Básničky
Kráčama sama ulicou,
keď v tom zle odbočím.
Strach myseľ opantá,
kým ťa nezočím.

Kráčam temnotou,
kráčam samotou,
kráčam ulicou,
kráčam za tebou.

Z uší vyberám Maiden,
ty chváliš mi vkus
Očami ťa prebodávam,
tak to so mnou skús.ň

Kráčam temnou ulicou,
počuť kroky ťažkých topánok,
pozerám na teba
koľko má človek stránok?

Držím ťa za ruku
a premýšľam o živote.
Občas nechápem,
či je to všetko ešte o realite.

Kto by mohol milovať monštrum?
Stelesnená dobrota,
pentagram na krku,
nie je to náhodou temnota?

Nika, 25-26.10.2011

1. poradňa alebo partner prvýkrát na gyno

30. dubna 2020 v 7:45 | Nika |  Vystrašená prvotehuľka
Ahojte moji imaginárni čitatelia Usmívající se Moja prvá oficiálna poradňa v tehotenstve bola stanovená na 26. 11. o 09:00. Môj úžasný partner išiel so mnou a ja som veľmi chcela, aby videl ten tĺčúci zhluk buniek ako ja pred cca mesiacom. Vôbec mi nedošlo, že "embryo" sa neustále vyvíja a hlavne za tie 4 týždne dostane podobu mikro človiečika.
Najprv som vošla do ordinácie, doktorka ma odvážila, odmerala mi tlak, spýtala som sa na výsledky z EKG, tie vraj neboli dobré, takže volala internistke a nakázala ma objednať sa k nej aj kvôli tomu, že mám taký vysoký tlak akoby som sa na tlak ani neliečila. Potom nasledovalo vyšetrenie vaginálnou sondou a konečne prišiel ten okamih, kedy som uvidela našu dcérku znovu. Živú a zdravú (áno, áno, v tej dobe som ja aj celá rodina boli presvedčení, že je to dievčatko, ale to je už iný príbeh).

Po chvíľke som sa opýtala, či by to mohol vidieť partner, na čo doktorka povedala, že samozrejme a sestrička zavolala "otecko" do čakárne. Na to teda prišiel dnu môj najdrahší bledší ako stena za ním a vyjavene sa díval na monitor nad nami. Naša Meggie už vôbec nevyzerala ako zhluk buniek. Jasne bolo vidieť, kde má hlavičku a kde telíčko, ručičky, nožičky, aj keď podľa záznamov mala iba 35mm. Po chvíľke nám pani doktorka vytlačila dve fotografie, obe dala aj menšiou brožúrkou do rúk partnerovi a poslala ho počkať do čakárne.

Ja som potom zliezla z kresla, obliekla som sa a pani doktorka mi vypísala tehu knižku, dala mi nejaké ďalšie materiály a aj balíček promo produktov pre tehu, ktorá obsahovala plienku, olej, malilinký Bepanten krém a nejaké prospekty. Ak to všetko nájdem a budem schopná, možno vám to sem ešte niekde niekedy nafotím.

Ďalšie rande sme si dohodli na 05. 12. o 08:00 kvôli odberom krvi.



A moja obľúbená lekráska správa:
Tehotenská poradňa, h12 (neprišla som na to, čo je to h, podľa mňa tam má byť t ako týždeň)(podľa poslednej menšturácie)
Predmet: žena, fyzická forma v norme, vysoký krvný tlak
Objektívny nález: vnútromaternicové tehotenstvo, 1. živý plod, kg 100,8, moč PH 5, Bielkoviny prítomné
Tlak krvi: pravá ruka:137/93
Lavá ruka: 144/94
Ultrazvuk: 1 živý plod, veľkosť ešte nezodpovedá scríningu (CRL35 - 10+3)

Crown Rump Length resp. v inej literatúre Cranium Rumph Lenght) - je v podstate odhad dĺžky dieťatka od temena po kostrč.
Robí sa najmä na začiatku tehotenstva a podstatný údaj je to hlavne pre ženy, ktoré majú nepravidelný menštruačný cyklus, či iné problémy, ktoré zabraňujú určiť konkrétny termín poslednej menštruácie.
Podľa tejto veľkosti sa totiž dá na začiatku tehotenstva určiť približný gestačný vek a teda aj približný dátum pôrodu. (v 11. týždni má dieťatko cca 45 mm, v 14. týždni tabuľkovo 84 mm).
10+3 = 11 týždeň tehotenstva.
Takže podľa poslednej menzes som bola v 12tom týždni, podľa vývinu dieťatka na začiatku 11teho. To iba dokazovalo to, že presne viem, ktorým stykom bolo naše dieťa počaté.

Karanténa?!

23. dubna 2020 v 7:34 | Nikky |  MyCorona
Ahojte moji imaginárny čitatelia Usmívající se

Ako tušíte, prišla na mňa chvíľka, kedy sa "musím" vypísať. Áno, nazvala som túto rubriku "MyCorona". Nie, nemusíte sa báť, ochorenie Covid-19, nemám, nemám naň ani podozrenie, ani nič podobné a dúfam, že to tak aj ostane.
Pôvodne som sa tejto téme, ktorá na nás útočí z každej strany o mnoho viac než vírus samotný, vyhnúť...Dosť dlho som sa držala, keďže opatrenia na zamedzenie šírenia nového korona vírusu sú s nami už viac ako mesiac....Lenže, už niekoľkokrát som počula od bežných ľudí, moderátorv v TV, Youtuberov a proste tak všeobecne, sme v karanténe, môj život v karanténe, karanténa deň XYtý....Nope...

Ľudia, nie ste v karanténe...zvyčajne, ani v štátom nariadenej, lekárskej, ani dobrovoľnej...Stretávate sa s členmi domácnosti? Chodíte aspoň občas von? Chodíte do potravín, drogérie, lekárne (a od včera aj do iných opäť otvorených obchodov)? Boli ste vysypať smeti? Áno? Tak potom nie ste v karanténe.

Karanténa je povinná izolácia ľudí alebo zvierat s cieľom pozorovania, či sa u nich prejavia príznaky nejakej choroby. Je používaná na ľuďoch alebo nákladoch, ktoré prichádzajú z regiónov ohrozených epidémií.
Slovo karanténa pochádza etymologicky z talianskeho slova quarantaine (štyridsať dní); označenie obdobie 40 dní, počas ktorých boli chorí izolovaní na lodiach bez možnosti sa vrátiť k brehu. Túto procedúru aplikoval už v 14. storočí Dubrovník, kde platila karanténa 30 dní. V roku 1448 benátsky senát predĺžil čakaciu lehotu o 40 dní, čím vznikol termín "karanténa".
(zdroj wikipédia)

Čo je karanténa (domáca izolácia)? a. Občan sa zdržiava prioritne doma. b. Nechodí do práce. c. Vyhýba sa kontaktom s ľuďmi (vychádzky, nákup, venčenie psa obmedzuje na skoré ranné alebo večerné hodiny). 2. Kedy občan ostáva v karanténe? a. Vrátil sa zo zahraničia (z akejkoľvek krajiny), do karantény idú aj spolubývajúci. b. Bol v kontakte s osobou, u ktorej bol potvrdený COVID-19, do karantény idú aj spolubývajúci.
Viem, že obmedzenia a nariadenia vlády, či už SR alebo ČR alebo akejkoľvek krajiny, sú obmedzejúce, to tak slovo obmedzenie znamená. Áno, aj ja nemám rada rúško, neviem v ňom dýchať a som mierne zdesená, že v ňom mám robiť (aj keď to chápem).
Tak ja len tak, aby ste nepoužívali slovo karanténa nesprávne. Môže to v ľuďoch vyvolávať trochu strach. Predstavte si, že ste trebárs boli s niekým z rodiny, s ktorou bežne nebývate a potom v telefóne, no ja už túto karanténu nezvládam...kto rozumie správne slovou karanténa, tak vo mne by to vyvolalo otázky: Prečo si v karanténe? Máš príznaky? Už ťa testovali? Pôjdem aj ja do karantény...proste, úplne zbytočná panika. Všimla som si, že veľa slov/viet vyvoláva paniku. Prosím, nešírme paniku ani takto neúmyselne.

Ďakujem a krásny deň

Vaša Nika


bez názvu a dátumu

20. dubna 2020 v 6:25 | Nika |  Básničky
Mamka mi povie, čo treba
objímam spacák namiesto teba
Verím že ma tie 4 hrušky nezničia
a že mi ťa niekto požičia
a padne do mojho naručia
tak mi prepáč, že ťa stále vidím ružovými okuliarmi
Chápem, prečo ma vyháňaš, hoc idem s darmi.

Niečo vo mne zomrelo

19. dubna 2020 v 7:16 | Nikky |  Básničky
Niečo vo mne zomrelo,
odišlo s tebou
stále na teba myslím
a namýšľam si, že som za vodou

kým ťa nezbadám,
kým neoživím spomienky,
kým nemyslím na tvoje ruky,
na to ako sa dotýkajú Lenky,

kým neležím mŕtvo na posteli
a nepočúvam hudbu,
ktorú obaja máme tak radi,
kým nerozmýšľam, komu si zas rozbil hubu

Naposledy v našom podniku
keď si sa pohádal s kamošmi
len a len kvôli mne
ako si ma bozkával, hral sa mi s vlamsmi

stále si zostal v mojom srdci
nedokážem zabudnúť
stále ťa ľúbim
nedokážem zabudnúť

Tvoje sladké pery
tvoje teplé ruky na mojom nahom tele
už sa to nevráti, už sa to nevráti.
Prečo sme od seba? Veď nám bolo skvele.

22. 02. 2010

Čo sa stalo medzi potvrdením tehu a prvou poradňou?

13. dubna 2020 v 9:55 | Nikky |  Vystrašená prvotehuľka
Ahojte čitateľky Usmívající se Úprimne sa ospravedlňujem, že ste toľko čakali na ďaľší vývoj môjho tehu, ale ako ma poznáte, tak viete, že stále nestíham a dokopať sa do niečoho mi proste trvá a trvá a trvá. V tomto prípade som opäť dúfala, že nájdem danú lekársku správu, ale žiaľ ani po dôkladnom prehľadaní bordelákova (a.k.a naša domácnosť), som túto správu nenašla.
Každopádne, v minulom článku sme skončili 28. 10. 2019, v pondelok.
V pondelok som už len po dlhom telefonáte s nádejnou starou mamou (tak sa prosím nazvala sama), prišla unavená a zničená po takmer pol dňovom chodení domov. Čakal ma rozhovor a ukazovanie fotky z UTV s nádjeným tatinom a potom už len spánok.

V utorok, 29. 10. som prezrela všetky lieky, doplnky výživy a čaje, ktoré som do teraz užívala a zistila som, že kvázi nič z toho nemôžem. Oba moje lieky na tlak nie sú vhodné pre tehu a dojčiace ženy. (poz. autora: áno, po slovensky je to dojča, dojčiť). Takže som nevzala ani jeden z týchto liekov, s tým, že sa o tom poradím s pani doktorkou. Napísala som aj svojmu šéfovi, keďže som si všimla na papieriku zajtrajší dátum odberu krvi (myslela som si, keď sme sa dohadovali na stredu, že to bude o týždeň v stredu a ja budem mať voľno), že budem meškať, že musím ísť na odber. Inak pohoda, nepociťovala som žiadne iné zmeny a necítila som sa o nič viac tehotnejšie než predtým.

V stredu, 30. 10. som teda ráno išla na lačno na odber krvi, pani doktorka v ordinácii ešte nebola a tak som sa nemala s kým poradiť ohľadom liekov. Sestrička mi teda zobrala tuším (fakt si nepamätám, je to takmer pol rok dozadu) 3 ampulky krvi s tým, že v pondelok si mám zavolať alebo napísať o výsledky.
Žiadne upozornenie, čo tehu smú/nesmú a podobne som nedostala.

V pondelok, 04. 11. som bola v práci a tam som nechela veľmi volať k doktorke a tak som napísala sestričke e-mail, napísala mi, že výsledky z krvi sú v poriadku. Až potom som si začala vlastne zisťovať, čo všetko sa týmto prvým skríningom krvi zisťuje. Z toho mi opäť prišlo nie práve najlepšie a zaprisahala som sa, že už viac nič googliť nebudem a na všetko sa budem pýtať prípadne pani doktorky.

V stredu, 06. 11. som zašla k svojej obvodnej lekárke. Zhodou okolností jej sestrička býva na našej ulici a cez leto bola mojou spolubojovníčkou v chudnutí (hoci je o mnoho štíhlejšia a podľa mojej osobnej mienky by vôbec nemusela chudnúť) a hneď, keď ma zbadala v čakárni, na mňa veľavýznamne mrkla, že už dala dole 3kilá (pri jej váhe si netrúfam odhadnúť, aké je to percento celkovej hmotnosti, ale určite celkom dosť). Ja som jej len povedala, že už mám po chudnutí, tak na mňa vypleštila svoje okále a ja že som tehu. Na jej krásnu reakciu si pamätám akoby to bolo včera: "A to si nemohla počkať ešte?" ...áno, mohla, aj chcela :-D
S doktorkou sme teda prebrali moju liečbu vysokého krvného tlaku s tým, že Nebilet mi úplne vysadila, ale Dopegyt mi nechala v dávkovaní jedna ráno, jedna večer a vysvetlila mi, že je to liek prvej voľby pri vysokom tlaku v tehotenstve (to som sa inak dočítala aj na internete), avšak kopírujem z príbalového letáku:

Tehotenstvo
Podávať Dopegyt tehotným ženám sa má len po dôkladnom zhodnotení pomeru rizika a prínosu lekárom. Liečba metyldopou po treťom mesiaci tehotenstva neviedla k poškodeniu plodu ani novorodenca. Avšak nie sú k dispozícii žiadne dostatočné alebo dobre kontrolované štúdie počas prvých troch mesiacov tehotenstva.
Dojčenie
Metyldopa sa vylučuje do materského mlieka. Ženy v období dojčenia sa majú začať liečiť Dopegytom len po dôkladnom zhodnotení pomeru rizika a prínosu lekárom.
Odporučila lekárka a ja som sa nehádala.
Ďalšie dni šli bez akýchkoľvek nepriaznivých situácií, všetko šlo ako doteraz. Akurát som sa s tehotenstvom prekecla pred mojou top top top top top kolegyňou a vtedy aj jedinou kolegyňou na zmene. Síce bola trochu zhroznená, že ju opustím a aj tým, že vedela, že sa s drahým pokúšame o hypotéku, ale v konečnom dôsledku mi gratulovala.

Potom prišiel pracovný víkend, 09.-10. 11. 2019. Už v sobotu som začala pociťovať bolesť v podbrušku, ale nebolo to nič hrozné, len ma tam občas akoby pichlo a potom opäť prestalo. V nedeľu som už mala bolesti na oboch stranách panvy a vystreľovali do chrbta. Na internete som čítala, že to môže byť rozťahovaním maternice a že pokiaľ žena nekrváca, netreba robiť paniku. Na druhej strane som sa dočítala, že ak bolesti neustupujú ani po oddychu a ak vystreľujú do chrbtice, je potrebné ísť k lekárovi, že sa môže jednať o potrat. To ma dosť vydesilo a ledva som prečkala, kým skončí zmena. Priznám sa, že som fakt strašná a nechcela som poprosiť šéfa o to, aby ma pustil skôr domov, hoci viem, že by ma bez problému pustil. S drahým som sa dohodla, že ma príde počkať rovno na zastávku a hneď pôjdeme do Bratislavy na pohotovosť.
Takže unavená, spotená, v teplákoch, roztrhaných teniskách, po 3 12tkach som sa ocitla okolo 21vej večer na urgentnom príjme Univerzitnej nemocnice v Ružinove. Nahlásila som na príjme, čo mi je, prečo prichádzam a milý pán zdravotník (tohto si to budúcnosti zapamätajte drahí čitatelia, on sa v príbehu môjho tehotenstva ešte raz vyskytne) si to poznačil a že zavolá na gynekológiu, nech si zatiaľ sadnem. O chvíľu skutočne zdvihol telefón, chvíľu niečo rozprával a potom prišiel za nami, že máme ísť chodbou dozadu k výťahom, potom na tuším na 10te alebo 9te poschodie, tam zazvoniť a že ma príjme doktor.
Tak sme išli ako nás pán zdravotník navygoval. Bola som rada, že nemusím čakať na urgentnom príjme klasickej pohotovosti, keďže tam čakalo v čakárni na chodbe dosť ľudí. Na gyno-pôrodnícke oddelenie partnera nepustili, musel počkať ešte s jedným pánom v hale.
Myslím, že hlavná sestra si odo mňa pýtala tehotenskú knižku, tú som ešte vtedy nemala, dokonca som nemala ani fotku z UTV, lebo som ju asi deň predtým vybrala z kabelky v tom obale, aby som ju nepoškodila a nemala som ani správu z gynekológie, keďže tú som bez urobenia kópie dala svojej obvoďáčke. Proste som nemala žiadne potvrdenie svojho tehu. Na čo domnená hlavná sestra na mňa pozerala pohľadom "dievčatko, hádam si nevymýšľaš" a spýtala sa ma, či mi niekto tehu teda potvrdil a ja že áno, 28. 10. moja gynekologička, na to si vypýtala jej meno a potom ma už poslala k doktorovi.
Keď som zbadala vybavenie v amulancii, mierne som prehodnotila svoje rozhodnutie rodiť v tejto nemocnici, ale skôr než som sa nad tým dokázala zamyslieť viac, sa ma doktor začal pýtať, prečo som vlastne prišla, v ktorom som týždni a tak. Tak som povedala, že pani doktorka povedala pred dvomi týždňami, že je to 5-6 týždeň, nadiktovala som mu dátum poslednej menzes. Na moje bolesti povedal, že to môže byť úplne v poriadku, ale aj vôbec nemusí. Tým ma tak vydesil, že som mala srdce v krku a tep asi tak 300. Ešte že mi nemeral tlak, lebo by mu ten tlakomer asi vybuchol. Tak ma vyzval na zoblečenie a posadenie do kresla. Hneď vedľa kresla mal malý monitor, na ktorého obrazovku som z kresla nedovidela, ale keď sa už dlhšiu dobu na ten monitor intenzívne pozeral, začala som mať neblahú predtuchu, takže keď sa opýtal, či u mojej pani doktorky bilo srdiečko, už som mala slzy na krajíčku, ale aj tak som nejako zo seba dokázala dostať: "Bilo, teraz nebije?"...A na to pán doktor, je mi to ľúto....skôr než mi došlo, čo mi vlastne povedal, takmer vykríkol, počkajte, skúste sa ešte trošku pootočiť....tááák, tu je, bije, prepáčte...bije ako o dušu a potom obrátil ten monitor ku mne a naozaj sa ten mikrooranizmus celý triasol a ja som plakala ešte viac ako keď mi tehu potvrdili a zaprisahala som sa, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som svoju dcérku(áno, od počiatku som verila v dievčatko a nie len ja) priviedla na svet živú a zdravú.
Pán doktor mi ešte vypísal správu (áno, to je tá, ktorú neviem nájsť, ale kúsok z nej mám odfotený, ten vám dám sem dole) a povedal mi, že dnes už musel potvrdiť štyri samovoľné potraty. Skoro som zamdlela. Pri tejto správe som zabudla aj na to, že určite veľmi voňajú moje chodidlá uzavreté vyše 14 hodín v jedných a tých istých teniskách. Nakoniec mi dal správu a že sa mám do troch dní hlásiť u svojej obvodnej gynekologičky. Vyšla som z tých veľkých dverí, pán, ktorý tam čakal s Jajkom, tam už nebol, bol tam len Jajko, stále som plakala, tak sa len spýtal, či je všetko OK, prikývla som.
Vyšli sme z nemocnice a cestou na zastávku prímestkého busu som sa upokojila a všetko som mu vyrozprávala. Skoro omdlel. Čoskoro nám išiel bus domov a cca o pol jedenástej sme už boli doma v posteli.

Kam dál